Neodmieta kresťanstvo, ale do centra svojej pozornosti namiesto boha kladie človeka. Je to návrat k človeku a ľudským potrebám a záujmom. Za ideál považuje slobodného, plnoprávneho, zdravého, cieľavedomého človeka. Základom tohto duchovného hnutia je viera v ľudské sily, v schopnosť človeka. Jeho vzor hľadá v antike, starovekých Grékov a Rimanov. Humanistickí a renesanční učenci vychádzajú z antiky, ale rešpektujú aj nové spoločenské pomery sveta v 14.-16. storočí. Priekopníkmi nového svetonázoru sú D. Alighieri, F. Petrarca, G. Boccaccio. Šírenie humanizmu a renesancie podporilo vynájdenie kníhtlače Gutenbergom - r.1440. Obzor týchto smerov sa rozšíril aj vďaka objaviteľským cestám ale aj teórii heliocentrizmu.
V období renesancie sa používali národné jazyky. V období humanizmu jazyk latinský.



Toto obdobie ma zaujalo ba až okúzlilo. Oslovil ma duch humanizmu a renesancie, najmä jeho pozdvihnutie ľudskej dôstojnosti. Osobnostiam tejto doby je spoločná snaha po "naturale" - prirodzenom, po pravde. Nadchla ma tu sloboda až hýrivá radosť zo života, úcta k rozumu, namiesto ustráchaného zbožňovania druhého sveta, uctievanie krásy pozemského sveta, vychutnávanie jeho radosti plnými dúškami.



Výrazne sa venuje pozemskému životu, jeho krásam a potrebám. Filozofické myslenie sa prenieslo z kláštorov na pôdu akadémií. V nich sa rozvíjal renesančný individualizmus a racionálne politické myslenie, na ktoré potom nadviazali osvietenci.